Miloval som, žil som. Ale čo ak to skončilo a ja som nechcel ? Čo má človek vtedy robiť? Čo ak zistí, že lásku stratil vlastnou vinou?
Moju milú som spoznal už dávno. Doteraz si pamätám na deň, keď som ju prvýkrát uvidel. Páčila sa mi. Veľmi. Časom sme sa stali kamarátmi a prežil som aj čas, keď chodila s mojim kamarátom. Zbližovali sme, ale stále tomu niečo chýbalo. Bolo jasné, že buď sa dáme dokopy, alebo sa naše cesty rozídu. Rozišli sa. Na 2 roky.
Napísala mi správu, začali sme si písať a časom sme zistili, že stále je medzi nami niečo čo len priateľstvo nevyplní. Zaľúbili sme sa. A strašne. Ja som sa vzdal sna života v zahraničí a vrátil domov a ona sa vzdala svojho doterajšieho života a bola pre mňa 24 hodín denne. Nasledovalo krásne obdobie. Óda na život. Ale časom všetko vyprchá. Začali sme sa hádať, už to neboli len dúhy a motýle. Postupne sme sa odcudzovali. Ona chcela spoločný život, bývanie. Ja som sa bál. Bál som sa a začínal som byť zlý.
Keď mi došlo, že môže byť zle, bolo neskoro. Zrazu sme pri sebe stáli a ja som počúval so slzami v očiach, že ma už neľúbi. Rozmýšľal som, veľmi som rozmýšľal. A prišiel som na to, že ju ľúbim viac ako na začiatku. Že sa chcem pri nej zobúdzať zvyšok môjho života, zobrať si ju a mať nádhernú dcérku s jej očkami.
Len už je neskoro. Zrazu mám čas na všetko prečo som moju milovanú zanedbával a uvedomujem si, že ani jedna z tých vec za to nestála. Som sám a nešťastný...
A možno je šanca. Po veľkom naliehaní sľúbila, že si dáme od seba oddych, ale ona ešte skúsi porozmýšľať, či to neskúsime opäť. A tak čakám. Čakám, či nezavolá, nenapíše a ja viem, že keď dostanem druhú šancu, tak tentoraz dám vzťahu 120% pretože ona je láska môjho života.
Ostala mi len nádej. Ale tá nádej mi dáva silu ráno vstať, pretože ju ľúbim...
Komentáre
drzim setkych vela prstov
moj nazor