Marcos

Byť sám bolo celkom fajn. Osviežujúce. Ale nedá sa byť sám. Človek je tvor spoločenský a mňa to tiež chytilo. Keď sa nad tým zamyslím, bola to otázka času.

Kamarát navrhol spraviť menšiu party. U mňa, samozrejme:-) Zavolal som E a jej kamarátku. Rozprávali sme sa dosť. S ňou aj s kamarátkou. Tá mi povedala pár veľmi zaujímavých vecí, ale to je na iný článok. A možno pre psychiatra. Viacej ma vtedy zaujímala E. Povedala mi pár vecí po ktorých som trošku pochopil jej vzťah ku mne.

Rozprávala ako sa sama bála toho, ako veľmi ma začína mať rada. Že už ma nechcela nikdy vidieť pretože sa začínala zaľúbovať. Nechápal som. Vraj sa ma bojí. Že pre mňa to je len hra. Že jej ublížim. Možno mala aj pravdu, ale priznať to, bolo to posledné, čo som chcel.

A keď som sa ďalší deň zobúdzal vedľa nej, tak sa vo mne niečo pohlo. Povedal som si, že to môžeme skúsiť. Že by sme to mali skúsiť. Povedal som jej to a súhlasila. Bolo to také zvláštne.. Málo emotívne. Suchá veta a v hlave myšlienka „tak fajn, máme vzťah“. Ale čo keď toto je to čo som chcel? Očarujúca, je mi s ňou príjemne. Možno je tá pravá. Nikdy nevieš..